Úvahy o vybudovaní lanovky na Gerlachovský štít sa objavili už v roku 1922. I keď menší záujem o tatranskú rekreačnú oblasť v období po 1. svetovej vojne zabránil realizácii tejto myšlienky, objavila sa o niekoľko rokov znovu – tentokrát v podobe lanovky na Lomnický štít. Zámeru sa ujala Krajina slovenská, ktorá výnosom Ministerstva železníc 49 591-II/1 zo 16.1.1934 získala povolenie na prípravné práce. Výnosom Ministerstva financií 81 599-I/1 z 15.6.1934, potvrdenom i uznesením vlády, si zaručila aj štátnu záruku krytia časti prevádzkového schodku. Koncesionár, ktorému koncesiu udelilo uznesenie vlády ČSR zo dňa 4.7.1935, vyhlásil na výstavbu trate verejnú súťaž. Vyhrala ju firma Wiesner Chrudim, ktorá už vtedy mala bohaté skúsenosti so stavbou lanových dráh v Čechách. Svoj realizačný návrh postavila na vybudovaní lanovky, skladajúcej sa z dvoch úsekov. Prvá časť mala spájať Tatranskú Lomnicu a Skalnaté Pleso lanovkou s dvoma kyvadlovo prevádzkovanými kabínami a jednou medzistanicou Štart, druhý úsek mal prekonať vzdialenosť medzi Skalnatým Plesom a Lomnickým štítom bez jedinej podpery a umožniť kyvadlovú prevádzku jednej kabíny.
Výstavba prvého úseku, zahájená firmou Wiesner 20.3.1936, bola vo vysokohorskom teréne pomerne dobrodružným podnikom. Ak na medzistanicu Štart sa mohol materiál dopravovať autom, do stanice Skalnaté pleso bolo nevyhnutné postaviť stavebnú lanovku, ktorej súčasti i potrebný stavebný materiál musel byť dopravovaný nosičmi alebo zvieratami. Medzi Štartom a Skalnatým plesom tak bolo vynesených spolu takmer 80 t stavebného materiálu. Napriek pretrvávajúcim problémom s nedostatočnou dokumentáciou i častými zmenami v zadaní sa mohla 21.12.1937 vykonať technicko-policajná obchôdzka dokončeného úseku. Na jej základe bola na lanovke medzi Tatranskou Lomnicou a Skalnatým plesom povolená verejná prevádzka, hoci zatiaľ s obmedzenou rýchlosťou a s prestupovaním na zastávke Štart.
Dokončený prvý úsek pracoval na princípe kyvadlovej sústavy s 2 kabínami a dvojitým ťažným i príťažným lanom. Nosné laná tohto úseku sa skladali z dvoch častí. Ich styk bol umiestnený v stanici Štart, kde sa inštalovali tiež príslušné napínacie zariadenia. Pohon lanovky zabezpečovala strojovňa na Skalnatom plese. Predstavovalo ju sústrojenstvo Ward-Leonard, napájané podzemným vedením 6 kV z transformátora v Tatranskej Lomnici. Sústrojenstvo poháňalo prostredníctvom kontroléra jednosmerný hnací motor s výkonom 110 kW a napätím 440 V. V prípade výpadku napájania 6 kV mal začať pracovať náhradný pohon vznetovým motorom. Pre tento účel bol použitý štvorvalcový mator Škoda, ktorý však v nadmorskej výške Skalnatého plesa poskytoval iba 47 kW, čo nestačilo na núdzovú dopravu uviaznutej kabíny z trate do stanice. Tento problém zostal vtedy neriešený. Budovy lanovky boli charakteristické svojou železobetónovou rámovou konštrukciou.
Výstavba druhého úseku sa začala – po vybudovaní prístrešku pre robotníkov na Lomnickom štíte – inštaláciou stavebnej lanovky, ktorá bola do prevádzky uvedená v júli 1938. Do prác však onedlho zasiahli politické udalosti konca roku 1938. Hoci stavba pokračovala i naďalej, jej tempo sa spomalilo. Druhý úsek lanovky bol daný do prevádzky počas 2. svetovej vojny.