V období medzi dvoma svetovými vojnami sa v oblasti oznamovacej techniky zaznamenal rozhodný nástup telefonického dorozumievania, ktoré začalo vytláčať telegrafiu všade tam, kde nebol potrebný písonmý záznam správy. Okrem ďalšieho rozširovania induktorových telefónov s miestnou batériou v usporiadaní pre staničnú i hláskovú službu sa už koncom 20. rokov objavili prvé selektorové telefónne systémy s centralizovanou voľbou pre dispečerské riadenie dopravy (zariadenie ponúkalo – na rozdiel od bežných induktorových telefónov – možnosť volať jednotlivé stanice bez rušenia ostatných) – najprv sústavy Western-Electric, využívanej pre voľbu volanej stanice rôzne usporiadané skupiny impulzov jednosmerného prúdu z batérie (využíval sa na trati Kúty – Štúrovo), neskôr i sústavy Siemens s volaním prostredníctvom impulzov striedavého prúdu z induktora (uplatňoval sa na tratiach KBŽ). V riadiacich staniciach (sídlach dispečera) boli spočiatku používané slúchadlá s náprsným mikrofónom, vývoj elektrónkových zosilňovačov umožnil však po roku 1928 uplatniť pre tento účel súpravu hlasného telefónu, poskytujúceho dispečerovi väčšiu voľnosť v pohybe. Vedľa selektorového telefónu dispečerského typu bol v Bratislave využitý selektorový telefónny systém Siemens s decentralizovanou voľbou. Na rozdiel od dispečerských sústav umožňoval spojovať navzájom ktorékoľvek dve účastnícke stanice bez sprostredkovania riadiacou stnicou. Pre spojenie na úrovni riaditeľstva alebo veľkých uzlových staníc sa používali telefónne prístroje s ústrednou batériou, spojované navzájom prostredníctvom manuálnych, od 30. rokov i prvých automatických telefónnych ústrední (prvými boli zariadenia Ericsson OL 45 a OL 1202). Urýchliť telegrafnú korešpodenciu umožnil v 20. rokoch telegrafné ústredne so žiarovkovým volaním zabezpečujúce prepojovanie rôznych telegrafných smerov bez komplikovaného pretelegrafovávania správ.
Zvýšené nároky na kvalitu elektrického prenosu hlasovej modulácie pri telefonickom dorozumievaní na väčšie vzdialenosti a najmä zavedenie selektorových telefónov spôsobili prechod od jednoduchého spojenia so spätným vedením zemou k dvojitému vedeniu, pričom prevládajúcim materiálom diaľkového vedenia sa stal bronz. Vedľa tradičných elektrických zdrojov v podobe elektrolytických článkov sa objavili tzv. suché články a neskôr i elektrónkové, kuproxové alebo selénové usmerňovače, umožňujúce používať pre napájanie oznamovacích zariadení prúd z verejnej elektrifikačnej siete.
Vyššiu spoľahlivosť pri diaľkovom prestavovaní výhybiek drôtovodom umožnili dosiahnuť v 30. rokoch inštalované pružinové prestavníkypodľa vzoru rakúskej Južnej železnice. Mechanické alebo i ortuťové kompenzátory, montované v medzivojnovom období predovšetkým do veľmi dlhých drôtovodov predzvestí vchodových alebo i oddielových návestidiel, umožňovali účinne eliminovať ich značné tepelné dilatácie.
Medzi priecestnými zabezpečovacími zariadeniami dominovali jedno alebo dvojdrôtové závory. Presnejšie dodržiavanie stanovenej doby predzváňania pri závorách s predzváňacím zariadením zabezpečoval vtedy zavádzaný rýchlostný pohon závor (znemožňoval skrátiť stanovenú dobu predzváňania rýchlejším otáčaním kľuky pohonu závor; najčastejšie používanými zariadeniami boli systémy Götz, rakúskej Južnej železnice, Liberta 1922 a ČKD). Fyzickú prácu závorára na priecestiach s frekventovanejšou vlakovou dopravou nahradzoval elektromotorický pohon závor typu ČKD a Liberta.
© ŽSR - Železničné telekomunikácie na základe publikácie: Dejiny železníc na území Slovenska.
Vedúci autorského kolektívu Ing. Jiří Kubáček CSc.