Výstavba náročných horských tratí na Slovensku v medzivojnovom období si vyžiadala rozsiahle zemné práce. Prvý krát boli u nás použité stroje pri stavbe zárezov na železnici Veselí na Moravě – Nové Mesto nad Váhom, kde sa však príliš neosvedčili. Príčinou bola vysoká hmotnosť použitého parného bagra i nemožnosť využiť jeho výkon, obmedzovaný kapacitou stavebnej drážky odvážajúcej vyťaženú zeminu.
Vysoký počet typov koľajníc, prevzatý ČSD po železniciach monarchie sa stal príčinou rozhodovania používať naďalej pri novostavbách i rozsiahlejších opravách s využitím nového materiálu iba oceľové širokopätné koľajnice profilov Xa (35,65 kg/m) a A (44,35 kg/m) s obvyklou dĺžkou 15 m; na objednávku boli dodávané i koľajnice s dĺžkou 18-20 m. Pre najťažšie zvršky sa od roku 1929 začali zavádzať koľajnice profilu T (49,71 kg/m) s dĺžkou až 25 m. Všetky typy koľajníc boli pripevňované k podvalom prostredníctvom rozponiek, umožňujúcich jednoduchú úpravu rozchodu, na odkladnici so sklonenou hladkou úložnou plochou. Koľajnice boli navzájom spojované najčastejšie uhlovými spojkami s prierezom 
Z. Pomerne značná výška stojiny koľajnice profilu A a T však dovolila vrátiť sa k plochým spojkám, charakteristickým pre podložené styky v druhej tretine 19. storočia, ktoré disponovali vzhľadom na svoju výšku dostatočnou tuhosťou. Použitie plochých spojok umožnilo zdokonaliť konštrukciu styku koľajníc uplatnením styku s môstkovou doskou namiesto vtedajšieho previslého. Súčasne sa však začalo experimentovať s termitovým zváraním koľajníc. Na Slovensku sa táto technológia použila v Bralskom tuneli na novostavanej železnici Handlová – Horná Štubňa v roku 1929; koľajnice tvaru T tu boli aluminotermicky zvarené do pásov s dĺžkou 50-100 m. Vzhľadom na bohaté lesné zdroje ČSR boli podvaly v drvivej väčšine drevené, iba vo výhybkách sa častejšie používali podvaly oceľové.
V konštrukcii výhybiek začali perové jazyky prevládzať nad dosiaľ rozšírenou čapovou konštrukciou.
Zdokonalený spaľovací motor bol použitý v prvých motorových vozíkoch pre dopravu materiálu pri udržiavacích prácach na trati. Tieto práce uľahčil tiež autogén a acetylénovým vyvíjačom, Neddermayerove vozíky pre prepravu koľajových polí a ručné žeriavy pre ich pokládku, prístroje na zvarovanie koľajníc termitom a ďalšie, najčastejšie ručné náradie.
© ŽSR - Železničné telekomunikácie na základe publikácie: Dejiny železníc na území Slovenska.
Vedúci autorského kolektívu Ing. Jiří Kubáček CSc.