Pamätné knihy železničných staníc

Pamätné knihy železničných staníc – neznámy zdroj k poznaniu histórie

Mgr. Daša Krčová

Na železnici, za prvej republiky, v Československu vznikol jeden veľmi zaujímavý typ archívneho dokumentu,  a to pamätné knihy železničných staníc. Pamätná kniha železničnej stanice opisuje udalosti, ktoré sa udiali na stanici a v jej blízkom okolí.

Aj keď prvý námet na vedenie železničných pamätných kníh sa objavil v periodiku Železniční revue už v roku 1919, kde vo svojom príspevku prednosta železničnej stanice Chlumec nad Cidlinou František Bek píše o potrebe viesť tieto knihy, pretože ako nový prednosta nepoznal miestne pomery na stanici : „Uvědomil jsem si, jak znamenitou pomůckou byla by mně i každému nástupci kniha, která by obsahovala historii stanice“[1], tradícia písania pamätných kníh na železnici sa začala písať až 17. októbra 1923, kedy vyšiel výnos ministerstva železníc - Pamětní knihy železničních úřadů. Sebrání pamětí na dobu převratu : „Aby zachovány byly důležité a pamětihodné události železniční, jež nebylo by lze v budoucnosti seznati z registratur a archivů železničních, dále aby i pro zpracování místní historie v obcích mohly býti poskytnuty příspěvky železničními úřady, jest u všech dopravních a staničních úřadů zříditi obligatorně „Pamětní Knihu“, do níž by se zapisovaly všechny důležité a pamětihodné události.“[2]

Pamätné knihy železničných staníc sú výborným pomocníkom pre bádateľov z radov historikov, ale aj pre laických záujemcov,  ktorí študujú dejiny železnice, regionálne dejiny, alebo aj dejiny štátu. V Pamätných knihách sa spomínajú nielen udalosti železničné, ale aj celospoločenské, ktoré mali vplyv či už na život železnice alebo jej zamestnancov. Pamätnú knihu železničnej stanice nepísali historici alebo kronikári, ale zamestnanci železníc priamo vo výkone dopravnej služby. Najčastejšie to bol prednosta stanice alebo ním poverený zamestnanec, takže udalosti sú opisované subjektívne a z pamätných kníh sa dá vyčítať vnímanie tej ktorej udalosti obyčajnými ľuďmi.

Prehľad predpisov

Písanie pamätných kníh na železnici sa riadilo prostredníctvom rôznych výnosov, uznesení, smerníc. Tieto dokumenty pomáhali spracovateľom pri písaní pamätných kníh, ale zároveň aj mali zabezpečovať kontinuitu vedenia pamätných kníh. V Archíve Železníc Slovenskej Republiky (ďalej len Archív ŽSR) sa okrem pamätných kníh železničných staníc zachovali aj tieto uznesenia a smernice, ktorých prehľad prinášame v tomto príspevku.

Obdobie 1918 - 1938

Na základe už spomínaného výnosu z roku 1923  bola každá železničná stanica povinná ihneď založiť  pamätnú knihu, k čomu sa mal použiť nejaký vhodný zošit zo zásob tlačovín. Odporúčalo sa použiť dopravný denník a označiť ho nápisom Pamätná kniha a pečiatkou úradu. Zápisy mal robiť prednosta úradu, jeho námestník, alebo iný spoľahlivý úradník, poverený prednostom.[3]

Výnos hovoril aj o obsahu pamätnej knihy. Úvod k pamätnej knihe mal obsahovať zemepisný a polohopisný opis traťového úseku a zhrnúť dejiny a dôležité udalosti, ktoré sa stali do 28.10. 1918 a potom pokračovať udalosťami od roku 1918. Ako už vyplýva z názvu výnosu „Sebrání pamětí na dobu převratu“ išlo o zdokumentovanie tejto historicky významnej udalosti. Do roku 1918 Československé dráhy neexistovali a jedným z cieľov tohto výnosu bolo zdokumentovanie formovania železničného podniku. Toto je dôvod, prečo niektoré pamätné knihy začínajú rokom 1918 a nie až rokom 1923, kedy bol výnos vydaný, aj keď zápisy do roku 1923 sú veľmi stručné. Ďalej sa vo výnose uvádzalo, aké udalosti a informácie sa majú zaznamenávať v nasledujúcich rokoch. Sú to predovšetkým zmena názvu stanice, výpravné oprávnenia, tragické udalosti, významné činy zamestnancov, návštevy osobností, ale napríklad aj vplyv počasia na výkon služby a pod. Odporúčalo sa k zápisom pripojiť aj rôzne originálne dokumenty a fotografie. Pamätné knihy sa považovali za dôverné dokumenty, preto do nich mohli nahliadať len kontrolné orgány riaditeľstva alebo ministerstva a osoby s povolením riaditeľstva.

Z tohto obdobia sa v Archíve ŽSR zachovali aj pamätné knihy jednotlivých organizačných jednotiek, napr. pamätná kniha finančného oddelenia riaditeľstva Československých štátnych dráh ( ďalej len ČSD). Nejde však o kompletnú zbierku všetkých oddelení a tieto pamätné knihy zachytávajú len úvodné informácie, teda dejiny oddelenia, ale už po roku 1923 nepokračujú. Jedným z dôvodov nepokračovania písania pamätnej knihy oddelení je, že všetky ďalšie usmernenia boli už orientované len na železničné stanice.

Aby sa pamätné knihy zachovali, výnos ukladal povinnosť zasielať opisy pamätných kníh za predchádzajúci rok, vždy v januári, na príslušné riaditeľstvo železníc, ktoré potom tieto opisy uložené podľa tratí zasielalo do československého železničného archívu na ministerstve železníc. Vo výnose sa riešila aj možnosť zrušenia stanice. V tomto prípade sa mal originál pamätnej knihy prostredníctvom príslušného riaditeľstva neodkladne odovzdať do Československého železničného archívu.

Na základe uvádzaného výnosu jednotlivé riaditeľstvá železníc vydali vlastné rozkazy, a to konkrétne Riaditeľstvo štátnych železníc v Bratislave rozkaz číslo 34-II-1923 Pamětní knihy železničních úřadů [4]a Riaditeľstvo štátnych železníc v Košiciach rozkaz číslo 20-II-1923 Pamětní knihy železničních úřadů. Sebrání pamětí na dobu převratu.[5] Prílohou týchto rozkazov bolo rozdelenie železničnej siete do traťových úsekov a určenie traťovej oblasti pre každý dopravný a staničný úrad tak, aby nebol vynechaný žiadny traťový úsek, o ktorom by neboli písané pamäti.

Napriek vydanému výnosu ministerstva, si niektoré staničné úrady svoju povinnosť nesplnili alebo plnili nedostatočne. Na základe toho v roku 1924 vydalo ministerstvo upozornenie určené riaditeľstvám železníc, č.j. 17374-I/2/arch./-1924 Pamětní knihy železničních úřadů, v ktorom poukazuje na túto skutočnosť. Odporúča, aby boli prednostovia poučovaní o potrebe vedenia pamätnej knihy  a tiež aby sa vedenie pamätnej knihy kontrolovalo : „Doporučovalo by se, aby i dopravní kontroloři se o vedení pamětních knih přesvědčovali, ježto jen zvýšenou péčí lze docíliti toho, aby tyto pamětní knihy staly se v budoucnosti cennou pomůckou pro historické bádání.“[6]

Riaditeľstvá sa upozorňovali aj na povinnosť odovzdávania im odovzdaných opisov pamätných kníh do železničného archívu do konca februára 1925.

V roku 1929 jednotlivé riaditeľstvá štátnych železníc vydali ďalšie rozkazy k vedeniu pamätnej knihy, a to konkrétne Riaditeľstvo štátnych železníc v Bratislave vydalo rozkaz č. 29-II-1929, ktorý upozorňoval na dodržiavanie rozkazu č. 34-II-1923. K tomuto rozkazu č. 29-II-1929 sa zachoval aj prednes, v ktorom sa hovorí o tom, že Ing. Viest, v tom čase námestník prezidenta železníc,  pri svojich inšpekčných cestách zistil, že pamätné knihy sú „nepořádně vedené, že často zapisují se malichernosti“ a preto nariadil obnoviť rozkaz č. 34-II-1923.[7]

Aj Riaditeľstvo štátnych železníc v Košiciach vydalo rozkaz č. 3-II-1929, ktorý upozorňoval na dodržiavanie ustanovení predchádzajúceho rozkazu. Dôvodom bolo, že stanice sa v zápisoch zameriavali na všeobecné a celoštátne udalosti, ale o dianí na staniciach sa nezmieňovali. Nasledujúci rozkaz číslo 25 z roku 1932 bol uverejnený v úradnom liste riaditeľstva štátnych železníc v Košiciach č. 18/32. Tento rozkaz upozorňoval najmä na kvalitu zápisov do pamätnej knihy. Uvádzal príklady toho, čo treba zaznamenávať a konkretizoval jednotlivé príklady udalostí, ktoré sa mali zaznamenávať v pamätnej knihe. Podľa výnosu ministerstva, napr. návštevy miesta významnými osobnosťami, ako napr. prezident republiky, politickí a verejní činitelia a nie kontrolní inšpektori. V tomto rozkaze sa uvádza aj príklad toho, čo by sa do pamätnej knihy zapisovať nemalo.[8]

Ani rozkaz č. 25 z roku 1932 nebol dodržiavaný dôsledne a preto riaditeľstvo v Košiciach vydalo ďalší rozkaz č. 18-II-34. Tento rozkaz je zaujímavý hlavne tým že obsahuje príklad toho, ako by mali zápisy v pamätnej knihe vyzerať.[9]

Obdobie 1939 - 1945

Rozdelením republiky a teda aj ČSD bolo poznačené i vedenie pamätných kníh, ktoré malo tragický priebeh najmä na českej strane.

V čase Protektorátu Čiech a Moravy, v júni 1940 vyšlo nariadenie ríšskeho protektora o odstránení pamiatok na republiku a ešte v tomto mesiaci boli originály pamätných kníh stiahnuté zo železničných staníc na riaditeľstvá. Aj keď mali byť založené nové pamätné knihy, ministerstvo dopravy v júli vydalo výnos č.j.  D 40.113/40, ktorým zrušilo výnos z roku 1923 a  dokonca sa tu  nariaďovalo pamätné knihy zničiť. Niektoré pamätné knihy boli spálené, niektoré sa použili ako dištančné vložky do spisov. Niektoré sa však našťastie našli pri spracovávaní archiválií ČD v Prahe Libni.[10] V období Protektorátu sa na českej strane pamätné knihy neviedli.

Na Slovensku bola situácia iná. Výnos z roku 1923 zrušený nebol a dokonca v roku 1942 bol novelizovaný, kedy Ministerstvo dopravy a verejných prác (MDVP), rezort železničný v Bratislave, vydal rozkaz číslo 31-I-42 Pamätné knihy železničných úradov. Tento rozkaz v podstate opakoval obsah predchádzajúcich nariadení, čím sa malo predísť už zisteným nedostatkom : „Ačkoľvek smernice dané tymíto rozkazmi boly dosť jasné, jednako niektoré stanice nepochopily význam pamätných kníh. Zapisujú všeobecné a celoštátne udalosti politické, hospodárske a pod.,  ale o udalostiach v svojej stanici sa vôbec nezmieňujú. Údaje zapisujú až koncom roka, čo zapríčiňuje, že obsah pamätných kníh je neúplný.“[11]

Prílohou vydaného predpisu bolo aj rozdelenie traťových úsekov pre vedenie pamätnej knihy, čo predtým museli riaditeľstvá spraviť sami. Aj z tohto dôvodu, bola táto príloha viackrát opravovaná. Pôvodne bolo traťových úsekov 57 a staničných úradov 266. Toto rozdelenie bolo viackrát menené, hlavne z dôvodov sťažností z niektorých staničných úradov, ktoré z tohto rozdelenia vypadli a pamätnú knihu mal za nich viesť iný staničný úrad. Dobrým príkladom sú Trenčianske Teplice -  kúpele, kde táto povinnosť odpadla a zápisy mali byť vedené v pamätnej knihe Trenčianska Teplá a rok po sťažnosti, sa vedenie pamätnej knihy do stanice Trenčianske Teplice – kúpele vrátilo. Rozdelenie traťových úsekov sa menilo aj pri zavedení prevádzky na trati Prešov – Strážske, kde museli byť dodatočne staničné úrady pridané.

Rozkaz tiež ustanovoval, aké by mali byť zápisy v pamätnej knihe a jej formálnu úpravu. Zápisy mali byť stručné, vecné a objektívne. Na ľavom okraji malo byť vynechané miesto pre heslo zápisu, ako napr. mimoriadne udalosti v službe a podobne.

V tomto rozkaze ministerstva dopravy sa na dlhšiu dobu naposledy spomína odovzdávanie originálov pamätných kníh zrušených staníc, čo mohol byť tiež jedným z dôvodov, prečo sa nám nezachovali všetky.

Obdobie 1945 - 1993

Po vojne a po ustálení pomerov v spoločnosti sa ozývali hlasy na znovuzavedenie pamätných kníh na ČSD, preto Ministerstvo dopravy republiky Československej vydalo výnos pod číslom Pres 1301/45 Pamětní knihy železničních úřadů. Znovuzavedení. V úvode výnosu sa píše „Pamětní knihy železničních úřadů byly po patnáct let vhodným zařízením, ve kterém obzvláštního výrazu docházela láska našich železničářů k povolání i jejich opravdový zájem o ty kraje naší vlasti, do kterých byli službou přikázáni.“ [12]

Výnos riešil obvody, za ktoré sa pamätné knihy mali viesť, úpravu, obsah, prílohy a kontroly. V predchádzajúcom období sa kontrolovalo najmä to, či železničná stanica vedie pamätnú knihu. Vydaný výnos však ukladal riaditeľstvám kontrolovať najmä obsahovú stránku. Pamätné knihy sa už nemali viesť v už spomínaných zošitoch, ale boli vydané zvláštne tlačoviny. Bol to obal pre pamätnú knihu s titulnou stranou a poučením a taktiež boli vyhotovené jednotlivé typizované hárkové vložky pre text. Riaditeľstvo štátnych železníc v Bratislave v roku 1946 a následne v roku 1947 objednalo 2500 obalov pamätných kníh na kartónovom papieri a 5000 ks vložiek na drevaprostom papieri. Staničné a dopravné úrady mali zasielať opisy na príslušné riaditeľstvá s tým, že na riaditeľstve boli určení zamestnanci, ktorí mali opisy kontrolovať nielen po formálnej ale najmä obsahovej stránke. Nedostačujúce zápisy sa mali vracať späť na doplnenie alebo prepracovanie.

Vzhľadom k tomu, že išlo o znovuzavedenie pamätných kníh, prílohou mala byť aj pôvodná pamätná kniha, ak sa zachovala. Bola zavedená povinnosť znovu napísať úvod. Ministerstvo železničiarom v tomto podalo pomocnú ruku, keď vydalo výnos pod číslom Pres-2263/45 o obnovení pamätných kníh, v ktorom ponúkalo možnosť využiť opisy pamätných kníh z predchádzajúceho obdobia na doplnenie chýbajúcich údajov.

Na tento výnos reagovalo aj Povereníctvo dopravy a verejných prác listom č. P-910/1-I-1945 „Pamätné knihy žel. úradov. Opisy zápisov slovenských staníc“, ktoré zaslalo na jednotlivé riaditeľstvá, aby na túto možnosť upozornili staničné úrady.

Napriek tomu, že na Slovensku sa pamätné knihy viedli aj počas vojnových rokov, riaditeľstvo štátnych železníc v Bratislave  na základe spomínaného výnosu Ministerstva dopravy, číslo Pres 1301/45, vydalo rozkaz číslo 1/47 Pamätné knihy železničných úradov, Hlavným dôvodom bolo, že stanice bývalého Protektorátu a stanice odstúpené v roku 1938 Nemecku a Maďarsku pamätné knihy neviedli a niektoré pamätné knihy  sa počas vojnových rokov stratili.  Bohužiaľ, v tomto rozkaze sa uvádzalo, že prílohou novozaloženej pamätnej knihy má byť originál predchádzajúcej pamätnej knihy. Pokiaľ niektoré pamätné knihy boli uložené v železničnom archíve, tak mali byť za týmto účelom vrátené. Našťastie tento rozkaz platil len pre bratislavské riaditeľstvo a niekoľko originálov pamätných kníh z obdobia 1923 – 1938 sa neskôr, v roku 2007, našlo v registratúre v Košiciach a sú uložené v Archíve ŽSR.

Spomínaný rozkaz č. 1/47 sa okrem iného zmieňoval aj o vedení pamätných kníh. Pamätnú knihu mal viesť kvalifikovaný zamestnanec s dobrým slohom, pod dozorom prednostu. Taktiež určoval, aké majú byť zápisy v pamätných knihách : „Všetky zápisy nech sú presné a vecné, bez postranných narážiek a prejavu osobných citov, lebo pamätné knihy sú predovšetkým nato, aby jasne informovaly budúce generácie o bývalom stave našich železníc a o významných udalostiach, ktoré sa na nich skutočne staly. Konštatovanie faktov je tu dôležitejší ako ich pomíňajúce hodnotenie, výstižný záznam výsledkov železničnej práce pre budúcnosť cennejší ako popisovanie domnelých úmyslov alebo rozbory pracovných spôsobov, ktoré k nim viedly.“[13] Našťastie sa týmto ustanovením spracovatelia úplne neriadili, pretože jedinečnosť pamätnej knihy, spočíva práve v spracovateľovi a v jeho subjektívnom pohľade na udalosť.

V archíve ŽSR sa zachovali aj rozkazy Ředitelství státních drah v Brně a to rozkaz číslo 2-II-45, adm. číslo 1 Pamětní knihy železničních úřadů. Znovuzavedení, ktorý vydalo riaditeľstvo na základe výnosu ministerstva. Nasledujúci rozkaz, ktorý vydalo riaditeľstvo v Brne bol rozkaz číslo 1-IX-47, adm. číslo 8 Pamětní knihy – závady při zpracování, ktorým upozorňovalo na najčastejšie chyby pri spracovaní pamätných kníh. Napríklad spracovateľ sa zameriaval viac na všeobecné informácie, ako na udalosti, ktoré sa priamo dotýkali železníc, alebo na druhej strane príliš podrobne zaznamenávali železničné udalosti. S týmito nedostatkami sa bohužiaľ stretávame aj dnes.

V dôsledku reorganizácie železníc ( v tom čase Československých štátnych dráh) v roku 1952 a veľkého presunu zamestnancov, sa stalo, že na niektorých staniciach sa pozabudlo na vedenie pamätnej knihy. Preto Ministerstvo železníc vydalo výnos číslo 2816/53[14], v ktorom na toto upozorňuje, ale bohužiaľ, vedenie kroník, ako sa vo výnose nazýva pamätná kniha, bolo formulované dosť nešťastne a to na základe dobrovoľnosti spracovateľov.[15] Táto formulácia viedla k postupnému zániku vedenia pamätnej knihy v Čechách.

Na druhej strane, na Slovensku,  Správa bratislavskej dráhy vydala obežník číslo 15183-53 Kronikárska služba u ČSD. Obežník poukazoval na „veľký a celoštátny dopravno historický význam riadneho vedenia kroniky u ČSD“ a preto sa aj odporúčalo, ako by mali záznamy vyzerať : „ V kronike nemajú byť len suchopárne výpočty udalosti, ale náplň dnešnej doby so zreteľom na učenie dialektického a historického materializmu. Musí v nej byť zachytené úsilie robotníckej triedy o vytvorenie novej triednej spoločnosti, budovateľský ruch päťročnice, pracovné úspechy kolektívov, zlepšovateľov...“. Na rozdiel od výnosu ministerstva, z ktorého tento prípis čerpal tu bola povinnosť viesť pamätnú knihu a to doslovne :“Kronikár musí písať kroniku dobrovoľne, so záujmom.....“[16]

Na rozdiel od Správy bratislavskej dráhy, Správa košickej dráhy vydala v roku 1953 rozkaz náčelníka dráhy číslo 85 Smernice pre vedenie pamätných kníh a kronikársku službu u ČSD, ktorý je však len upraveným opisom výnosu ministerstva z roku 1945. Na tento rozkaz nadväzoval obežník náčelníka košickej dráhy z roku 1958, ktorý upozorňoval na nedostatky, najmä však na to, že niektoré stanice nezasielali do archívu opis pamätnej knihy. V obidvoch týchto obežníkoch je vedenie pamätnej knihy povinné.

Ďalej Správa Bratislavskej dráhy pri príležitosti spartakiády v roku 1955 vydala usmernenie Pamätné záznamy o významných udalostiach na ČSD v roku 1955, ktorým vyzývala spracovateľov, aby venovali zvýšenú pozornosť spartakiáde a podiel železničiarov na tejto udalosti. Tiež sa odporúčalo zbierať fotografie, letáky, plagáty a pod.

Veľká organizačná zmena na ČSD bola v roku 1963, kedy sa na Slovensku správy jednotlivých dráh spojili do jedného organizačného celku, a to Správy Východnej dráhy so sídlom v Bratislave. Avšak prvé opatrenie k vedeniu pamätných kníh vyšlo až v roku 1970 s názvom Pamätné knihy v železničných staniciach – vedenie. [17]Určovalo obvody železničnej kronikárskej služby, aby v pamätných knihách boli zaznamenané aj udalosti zo všetkých pracovísk spadajúcich pod obvod železničnej stanice. Na druhej strane, tieto pracoviská mali predložiť všetky údaje v odbore svojej pôsobnosti, ktoré mali byť v pamätnej knihe príslušnej železničnej stanice zaznamenané. Toto opatrenie, opäť ukladalo povinnosť doplniť úvod pamätnej knihy tým železničným staniciam, ktoré dovtedy pamätné knihy neviedli.  V úvode mal byť zaznamenaný zemepisne a železnične správny popis určeného obvodu stanice, dejiny železníc, napr. začatie stavby trate, príchod prvého vlaku, elektrifikácia a pod., popis miestnych pomerov a priebehu udalostí dôležitých pre históriu štátu, ako napr. Slovenské národné povstanie a pod., pokiaľ sa tieto udalosti týkali priamo železníc. K zápisu do pamätnej knihy môžu byť priložené aj stručné životopisy významných  železničných pracovníkov, výstrižky z tlače....  Týmto opatrením sa rušili všetky predchádzajúce nariadenia a rozkazy. Treba ale povedať, že aj toto opatrenie malo zmysel, pretože viaceré stanice, ktoré medzičasom prestali písať pamätnú knihu, týmto opatrením boli vyzvané, aby znovu sa začali písať pamätné knihy, aj keď úvod pamätnej knihy doplnil málokto.

V roku 1982 bolo vydané ďalšie opatrenie Vedenie dokladov archívnej hodnoty „Pamätná kniha“, ktoré vyšlo za účelom zhromažďovania a uchovávania dokladov archívnej hodnoty.[18] Štruktúra pamätnej knihy, či povinnosti spracovateľov sa však nemenili, ale asi aj toto opatrenie bolo zrejme potrebné z hľadiska plnenia si povinností spracovateľov.

Opatrenie z roku 1982 bolo na dlhé roky posledným opatrením ohľadne vedenia pamätnej knihy na železničných staniciach, aj keď v roku 1983 a 1991 boli vydané upozornenia na zasielanie opisov pamätných kníh do Archívu.

Všetky spomínané nariadenia, opatrenia, upozornenia platili len na Správe východnej dráhy na Slovensku. V pôsobnosti  severozápadnej, juhozápadnej  a strednej dráhy v Čechách sa žiadne takéto dokumenty nevydali, aj keď ešte na českej strane v 80-tych rokoch bola snaha o obnovenie vedenia pamätnej knihy, kedy v rokoch 1985-1986 Ing. Emil Hrabánek z Nymburka v spolupráci s archivárom Správy Severozápadnej dráhy Jozefom Masojídkom pripravil seminár a tiež návrh pre vestník dráhy, tento však nebol uvedený do praxe.[19] Na českej strane vedenie pamätnej knihy zaniklo.

Obdobie 1993 – súčasnosť

Situácia na Slovensku tiež nebola ideálna, od druhej polovice 90-tych rokov minulého storočia pamätnú knihu písalo čoraz menej staníc. Napríklad v roku 2008 opis pamätnej knihy do archívu ŽSR zaslalo len 17 železničných staníc. A to napriek tomu, že opatrenie z roku 1982 zrušené nebolo a v železničnom predpise Ž 20 Kontroly, sťažnosti a petície z roku 2002 v odseku 69 je uvedené, že je potrebné viesť okrem iných kníh aj pamätnú knihu. [20]

Na základe uvedeného v roku 2009 vyšla Smernica o tvorbe, vedení a uchovávaní pamätnej knihy na ŽSR. Podľa tejto smernice pamätnú knihu vedie každá samostatná železničná stanica za celý obvod ktorý riadi. Čiže aj za nesamostatné železničné stanice, ktoré patria do jej pôsobnosti. Vzhľadom k tomu, že ani v Archíve ŽSR sa nezachovala kompletná zbierka pamätných kníh, znovu bolo potrebné doplniť úvod pamätnej knihy. Smernica tiež odporúča štruktúru pamätnej knihy, ktorá však nie je striktne záväzná a ponecháva sa určitá tvorivá voľnosť aj spracovateľovi. Ďalšia zmena oproti predchádzajúcim normám je možnosť viesť pamätnú knihu v elektronickej podobe a opisy zasielať emailom do Archívu ŽSR, kde sa samozrejme farebne tlačí.[21] Dôležitým bodom v Smernici bolo aj zozbieranie originálov pamätných kníh do Archívu ŽSR. Vďaka tejto smernici sa nám zatiaľ podarilo zozbierať 105 originálov pamätných kníh.

Originál pamätnej knihy si mohli nechať len tie stanice, ktoré vedú pamätnú knihu. Stanica, kde bolo vedenie pamätnej knihy zastavené v dôsledku zrušenia samostatnosti, mala odovzdať v rámci tzv. odovzdávky stanice originál pamätnej knihy stanici, pod ktorú bude patriť. Smernica ukladala povinnosť následne tieto pamätné knihy odovzdať do Archívu ŽSR. Bohužiaľ, sa nám už nepodarilo zozbierať všetky originály pamätných kníh. Pravdepodobne sa stratili pri reorganizácii, sťahovaní, nedôslednej odovzdávke stanice  alebo sú v súkromných zbierkach bývalých zamestnancov.

Pri zavádzaní smernice do praxe boli vykonané školenia, ktorých sa zúčastnili poverení zamestnanci z každej stanice. Už rok 2010 priniesol výsledok, keď do archívu ŽSR prišli opisy pamätných kníh zo všetkých staníc, aj keď nie všetky boli doručené v termíne. Písanie pamätnej knihy je kontrolované aj v rámci kontrolnej činnosti na jednotlivých oblastných riaditeľstvách ŽSR.

Tak ako v predchádzajúcich opatreniach o pamätnej knihe boli upozornenia na nedostatky, tieto sa prejavili aj v súčasnosti. Pre zvýšenie kvality pamätnej knihy, bola v roku 2015 vyhlásená súťaž o najkrajšiu pamätnú knihu. Spracovatelia víťazných pamätných kníh boli ocenení a bol im aj venovaný článok v podnikovom časopise. Súťaž bola úspešná, pretože kvalita väčšiny pamätných kníh sa výrazne zlepšila.

V  roku 2016 vyšla 1. zmena do Smernice o tvorbe, vedení a uchovávaní pamätných kníh na ŽSR. Dôvodom bola najmä zmena pre odovzdávanie originálov pamätných kníh zo zrušených staníc. V pôvodnej smernici sa originál odovzdával nadriadenej stanici, dnes sa odovzdáva bezodkladne do Archívu ŽSR, bez medzičlánku odovzdania nadriadenej stanici.

Organizácia odovzdávania pamätnej knihy

Odovzdávanie opisov pamätnej knihy súviselo aj s organizačným usporiadaním na železnici. V prvopočiatkoch bol železničný archív na ministerstve dopravy v Prahe a opisy pamätných kníh, sa zasielali tam. Preto u nás v Archíve ŽSR máme opisy pamätných kníh železničných staníc až od roku 1938, kedy sa Československo rozdelilo. Po rozdelení republiky bolo iba jedno riaditeľstvo Slovenských železníc a teda aj archív. Po vojne, v 40-tych rokoch, boli riaditeľstvá dve, jedno v Bratislave a jedno v Košiciach,  a každé malo svoj archív. Po organizačnej zmene v roku 1952, kedy sa riaditeľstvá transformovali na správy dráh, bol archív už len jeden. Bol umiestnený v Bratislave a v Košiciach mal dislokované pracovisko, ktoré však bolo pomerne samostatné. Na základe toho aj nariadenia ohľadne pamätnej knihy boli rozdielne pre bratislavskú aj pre košickú dráhu. Pri organizačnej zmene v roku 1963, kedy sa jednotlivé správy dráh zlúčili do jednej, Správy Východnej dráhy, sa zlúčili aj archívy a bol už len jeden v Bratislave. V súčasnosti sú opisy pamätných kníh z Košíc  uložené v Archíve ŽSR v Bratislave. Opisy pamätných kníh do roku 1938 sú uložené v Slovenskom národnom archíve.

V súčasnosti sú v Archíve ŽSR uložené opisy pamätných kníh zo 450 železničných staníc a 118 originálov pamätných kníh. Žiaľ,  z obdobia 1. republiky je ich len 55.

Rozdiel medzi originálom a opisom pamätnej knihy nie je v obsahovej stránke, ale v úprave pamätnej knihy a najmä však v prílohách. V origináloch sú vložené alebo vlepené rôzne materiály, či už fotografie, pozvánky, letáky alebo výstrižky, kým v opisoch tieto chýbajú. Niekedy spracovateľ do opisu aspoň zaznačil počet príloh. Dnes je to už vďaka výpočtovej technike iné. V súčasnosti,  keď majú stanice možnosť viesť pamätnú knihu v elektronickej podobe, je opis a originál v podstate identický aj čo sa príloh týka. Fotografie sa jednoducho pridajú v elektronickej podobe a ďalšie prílohy sa scanujú.

Digitalizácia pamätných kníh

Pamätné knihy železničných staníc patria medzi najviac študované archívne dokumenty v našom archíve. Aj to bol jeden z dôvodov, prečo sme sa rozhodli pre digitalizáciu týchto dokumentov. Hlavným impulzom pre digitalizáciu však bola v roku 2010 dohoda medzi Slovenským národným archívom  a železnicami o zapožičaní opisov pamätných kníh pre ich zdigitalizovanie a scelenie fondu pamätnej knihy. Opisy pamätných kníh, ktoré sú uložené v Slovenskom národnom archíve, boli zapožičané do nášho Múzejno-dokumentačného centra (ďalej len MDC), kde bola realizovaná digitalizácia týchto dokumentov. Táto časť je zdigitalizovaná vo formáte pdf, MDC sa pre tento formát rozhodlo na základe vtedy u nich dostupnej technológie skenovania.

Druhá časť bola digitalizovaná v Archíve ŽSR. Táto digitalizácia bola umožnená aj z toho dôvodu, že Archív ŽSR získal v roku 2009 multifunkčné zariadenie, ktoré má aj funkciu skenera. V Archíve ŽSR sa s digitalizáciou začalo v januári 2011 a ukončená bola v júni 2011. Digitalizácia teda trvala 6 mesiacov a zabezpečovali ju zamestnanci oddelenia archívu a registratúry na Generálnom riaditeľstve ŽSR. V konkrétnych číslach to boli dvaja zamestnanci, ktorí digitalizáciu zabezpečovali  popri svojich iných povinnostiach, preto bol tento proces rozložený na dlhšie časové obdobie. Zdigitalizovaných bolo 14 719  strán dokumentov.

Pred samotným skenovaním bola potrebná príprava dokumentov, čiže  kontrola kvality nosiča/papiera, či je možné dať dokument do podávača alebo je to jemný prieklepový papier, vplyvom času krehký   alebo či nie je mechanicky poškodený. Vo všetkých týchto prípadoch bolo treba dokumenty scanovať jednotlivo. Pamätné knihy sa digitalizovali do formátu JPG, štandardne v rozlíšení 300 dpi. V prípade menej kvalitného „originálu/opisu“ sa použilo vyššie rozlíšenie. Upravoval sa tiež jas skenovaných dokumentov, aby sa zvýšila čitateľnosť dokumentu.

V rámci tejto dobrej spolupráce bola dosiahnutá kompletizácia opisov pamätných kníh do roku 1955 aspoň v elektronickej podobe.  Zbierka zdigitalizovaných opisov pamätných kníh bola odovzdaná na DVD nosiči Slovenskému národnému archívu. U nás je uložená v počítači, na externom disku a na DVD nosiči a  je tiež uložená a prístupná aj v MDC ŽSR. Opisy pamätných kníh, ktoré sú zdigitalizované,  sú v Archíve ŽSR a MDC prístupné  pre bádateľov len v elektronickej podobe.

Zdigitalizované záznamy sú ukladané abecedne podľa názvu staníc. Pre každú stanicu je vytvorený zvlášť priečinok, do ktorého sú ukladané jednotlivé zdigitalizované dokumenty, ktoré sú označené rokom, za ktorý bola pamätná kniha písaná. Ak daný rok obsahoval viacero stránok, každá stránka bola označená rokom a písmenom z abecedy, napr. 1946a, 1946b.

Obal pamätnej knihy sa neskenoval, pretože opisy pamätných kníh boli vložené do obalov až pri spracovávaní a triedení, teda nejde o pôvodný obal pamätnej knihy.

Dá sa povedať, že v  súčasnosti sa v digitalizácii opisov pamätných kníh nepokračuje, a to najmä z časových dôvodov, ale hlavne z dôvodu absencie personálneho zabezpečenia. Pamätné knihy sa v súčasnosti doskenovávajú  len podľa aktuálnej potreby alebo na  požiadavku bádateľa a pod., ale nejde o systematické skenovanie, tak ako to bolo v roku 2011. Do budúcnosti je potrebné zdigitalizovať ešte roky 1956 až 2009, čo je viac ako polovica pamätných kníh.

Zdigitalizované opisy pamätných kníh nateraz nie sú prístupné na internete. Na webovej stránke ŽSR je uverejnený zoznam pamätných kníh, ktoré sú uložené v Archíve ŽSR. Prístup k pamätným knihám bádatelia majú aj v elektronickej podobe bez nutnosti navštíviť náš archív. Po vyplnení bádateľského listu a jeho zaslaní do Archívu ŽSR, sú im tieto zaslané emailom, ale len do roku 1955. Prístup k novším pamätným knihám je len u nás v bádateľni. Najpodstatnejším  dôvodom je ochrana osobných údajov, keďže v pamätnej knihe sa spomínajú aj personálne záležitosti. Na druhej strane, na osobné údaje osôb narodených pred 90-timi rokmi sa ochrana v zmysle zákona nevzťahuje a niektoré ročníky by mohli byť prístupné na internete.

V súčasnosti sa pripravuje redizajn webovej stránky ŽSR, tak možno v rámci tohto projektu by mohli byť niektoré pamätné knihy sprístupnené aj cez internet.

Záver

Pamätné knihy železničných staníc tvoria v mnohom cenný materiál pre historické bádanie nielen v železničnej správe. Archív ŽSR sa snaží udržiavať túto peknú tradíciu a zatiaľ sa to darí. Po vydaní Smernice o tvorbe, vedení a uchovávaní pamätnej knihy na ŽSR sa na niektorých staniciach opätovne začalo s vedením pamätnej knihy, na iných sa pokračovalo, v niektorých prípadoch na vyššej kvalitatívnej úrovni. Avšak kvalita pamätných kníh nezávisí len od nariadení, výnosov a smerníc, ktoré sú tu spomínané. Závisí od spracovateľa a jeho záujmu o vedenie  pamätnej knihy. Úlohou Archívu ŽSR je mu v tomto úsilí pomáhať, aj prostredníctvom vydávania smerníc.