Doprava v severno-južnom smere stúpla na význame v 50. rokoch, keď sa južné štáty RVHP (Bulharsko, Rumunsko) stali v rámci spoločenstva najdôležitejším producentom ovocia, zeleniny a potravinárskych produktov. Poľsko, NDR a ČSSR tento tovar splácali investičnými celkami a priemyselným tovarom. Začiatkom 60. rokov sa uvoľnili vzťahy s Juhosláviou, čo sa odrazilo v zvýšení objemu osobnej i nákladnej prepravy. V rámci československo-maďarských konzultácií bolo v tejto súvislosti rozhodnuté vybudovať systém pohraničných staníc so spoločnými službami. Na Slovensku mala taká stanica vzniknúť v Štúrove.
V rámci rekonštrukcie štúrovskej stanice bolo vystavané rozsiahle koľajisko so zvážnym pahorkom a smerovou koľajovou skupinou. Súčasne tu bolo inštalované reléové zabezpečovacie zariadenie a postavili sa tiež budovy pre pracovníkov prepravnej, špedičnej, colnej a pasovej služby, nové rušňové depo, opravovňa vozňov, zariadenie na výrobu ľadu a niektoré sociálne objekty. Nové koľajisko sa odovzdávalo do prevádzky postupne od začiatku 60. rokov. v 80. rokoch bola ukončená aj výstavba podchodu na ostrovné nástupište. Vykonané rekonštrukcie podcenili vývoj a už koncom 60. rokov sa ukázali ako nedostatočné. Z plánovanej rozsiahlej prestavby sa však realizovala iba tranzitná skupina 7 koľají a redukovaná prevádzková budova v tranzitnom koľajisku. Vzhľadom na pretrvávajúci nedostatok šupinatého ľadu bola jestvujúca ľadovňa doplnená o ďalší výrobník. V dôsledku poklesu prepravy na začiatku 90. rokov sa ďalšie práce nerealizovali.
© ŽSR - Železničné telekomunikácie na základe publikácie: Dejiny železníc na území Slovenska.
Vedúci autorského kolektívu Ing. Jiří Kubáček CSc.