Prvá úvaha o spojení významných kúpeľov v Trenčianskych Tepliciach so stanicou StEG Trenčianska Teplá (Hölak) železnicou sa – zatiaľ bez významnejšej odozvy – objavila v časopise „Domov a svet" už v roku 1889. Rozhodným krokom na realizáciu tohto zámeru sa však stala až ponuka Edmunda Bleiera z Trenčína z roku 1907 postaviť v spomenutej trase elektrickú železnicu s rozchodom 760 mm za 44 000 K. Dňa 4.6.1907 kúpeľná obec ponuku prijala.
Výstavba železnice sa začala začiatkom roka 1908, i keď príslušná koncesia bola udelená nariadením MO č. 90036/908.XI.13. Ing. Bleierovi až 13.11.1908. Medzičasom sa kúpele stali majetkom niekoľkých bánk, ktoré sa však stotožnili so zámerom výstavby železnice a účinne spolupracovali pri založení akciovej spoločnosti s názvom Miestna úzkorozchodná elektrická železnica Trenčianska Teplá – Trenčianske Teplice.
Trať odbočovala od medzičasom poštátnenej železnice Galanta – Žilina v priestore medzi nákladiskom a železničiarskymi domami železničnej stanice Trenčianska Teplá a pokračovala úrovňovým križovaním cesty, vedúcej do kúpeľov. V km 0,58 odbočovala koľaj do remízy s dvoma prehliadkovými kanálmi (tretia, odstavná koľaj viedla rovnobežne s remízou). V km 3,5 bola situovaná výhybňa, za ňou trať sledovala cestu a končila jednoduchým zarážadlom v kúpeľoch pri hoteli Gerni (dnes Grand) na mieste dnešnej prístupovej cesty. V zastavaných miestach kúpeľov stavitelia železnice plne využili možnosti, dané rozchodom 760 mm a jej trasu viedli v oblúkoch o polomeroch iba 40-50 m.
Na trati s jediným železobetónovým mostom dlhým 14 m a 16 priepustmi bola 1 stanica, 2 zastávky, 1 strážne stanovište a 44 úrovňových priecestí bez závor. Výstavba 5,9 km dlhej železnice stála 667 000 K a prevádzka na nej sa začala 27.7.1909.
Trať bola elektrifikovaná jednosmerným systémom s napätím 750 V s nekompenzovaným trakčným vedením, uloženým na drevených stožiaroch. Striedavý prúd s napätím 5000 V dodávala do meniarne v Trenčianskej Teplej parná elektráreň v Trenčianskych Tepliciach, vybudovaná v roku 1888. Dva transformátory meniarne znížili napätie na 220 V a tento prúd poháňal dva motorgenerátory, ktorých dynamá napájali trakčné vedenie. V špičkách vypomáhala aj akumulátorová batéria meniarne s kapacitou 111 Ah, ktorú nabíjalo tretie motordynamo výkonu 8 kW. Vozidlá pre železnicu dodala vagónka v Györi, elektrickú výzbroj akciová spoločnosť Únió Budapešť. K trom motorovým vozňom boli dodané dva prívesné osobné vozne tvarovo i rozmerovo zhodné (rozdiel bol iba v nezasklených čelách), označené číslami 14 a 15. Motorové vozne mali oddiel 1. a 3. triedy, prívesné iba oddiel 3. triedy a poštový oddiel. Pre dopravu nákladov boli zakúpené 2 kryté a 1 otvorený nákladný vozeň. Všetky vozne boli dvojosové.
© ŽSR - Železničné telekomunikácie na základe publikácie: Dejiny železníc na území Slovenska.
Vedúci autorského kolektívu Ing. Jiří Kubáček CSc.