V prvej polovici 90. rokov založil uhorský štát Tatranskú Lomnicu ako prvé klimatické kúpele Vysokých Tatier. Tá sa však musela presadiť v silnej konkurencii Starého Smokovca, ktorý mal už tradíciu i potrebné vybavenie. Štát preto zveril výstavbu i prevádzku novej osady Prvej spišskej úverovej banke a Ústrednej sporiteľni v Levoči, ktoré mali v prenájme aj prosperujúci Starý Smokovec.
Štátny záujem o nové kúpele sa prejavil i na úsilí urýchlene ich spojiť s jestvujúcou železničnou sieťou. Už 24.7.1893 na porade zástupcov uhorskej vlády, štátnych kúpeľov a správy KBŽ bolo rozhodnuté o výstavbe miestnej železnice zo Studeného Potoka do Tatranskej Lomnice. Vyhotovením projektu bol poverený staviteľ Adolf Niedenthal, ktorý predložil vyžiadaný projekt i s rozpočtom ešte v tom istom roku. Vtedy sa však plán na výstavbu tejto železnice dostal do konfliktu so záujmom mesta Poprad, obce Veľká i Uhorského karpatského spolku, ktorí presadzovali rozhodnutie prednostne vybudovať železnicu z Popradu do Starého Smokovca.
Spor vyriešila až v septembri 1894 komisionálna prehliadka oboch navzájom si konkurujúcich železničných trás. Na nej bolo s konečnou platnosťou prijaté rozhodnutie o uprednostnení výstavby železnice Studený Potok – Tatranská Lomnica, kompenzované však prísľubom skorej realizácie trasy Poprad – Starý Smokovec. Koncesia na výstavbu železnice do Tatranskej Lomnice bola potom udelená Uhorskému kráľovskému lesnému úradu v Liptovskom Hrádku nariadením MO č. 59737/95.VIII.10.
Výstavba, na ktorej pod vedením staviteľov Niedenthala, Hermanna a Gascha pracovalo 300 až 400 robotníkov z okolia, sa skončila za 5 mesiacov a stála 350 000 K. Koľajnice dodali železiarne Diósgyöri, výhybky firma Schlick z Budapešti, podvaly píla v Smolnickej Huti a betónové priepusty firma Wünsch z Budapešti.
Na 9,2 km dlhej trati, ktorú križovalo 15 úrovňových priecestí, sa vystačilo so zárezmi a násypmi hĺbky, resp. výšky 1 až 2 m. V Tatranskej Lomnici bola vybudovaná výpravná budova a remíza rušňov.
Prevádzka na železnici sa začala 1.9.1895 a mala spočiatku sezónny charakter – vlaky jazdili iba od 15.6. do 15.9. Až začiatkom nášho storočia, keď si Tatranskú Lomnicu prenajala v Bruseli sídliaca medzinárodná spoločnosť lôžkových a jedálnych vozňov Waggons Lits Cook a zrealizovala tu celý rad investícií, zmenila KBŽ sezónnu prevádzku železnice na celoročnú, nasadila výkonnejšie rušne a predĺžila vlakové súpravy. Okrem rastúcej prepravy návštevníkov zabezpečovala železnica aj zásobovanie Tatranskej Lomnice potravinami, uhlím, koksom i stavebným materiálom a odvážala drevo vyťažené v tatranských lesoch.
Zvláštnosťou tejto železnice sa stal parný rušeň triedy XIVa KBŽ s inventárnym číslom 541 (Budapest 1909, v. č. 2293, ČSD 410.006), ktorý nahradil slabšie rušne triedy XII a od ostatných rušňov triedy XIVa sa odlišoval rajdovnými nápravami sústavy Klien-Lindner.
© ŽSR - Železničné telekomunikácie na základe publikácie: Dejiny železníc na území Slovenska.
Vedúci autorského kolektívu Ing. Jiří Kubáček CSc