Pokroky, dosiahnuté v oblasti silnoprúdovej elektrotechniky, viedli i v Uhorsku začiatkom 20. storočia k prvým pokusom využiť elektrinu na trakčné účely. Na Slovensku reprezentovali tieto snahy úzkorozchodné železnice Poprad – Starý Smokovec – Štrbské Pleso s odbočkou Starý Smokovec – Tatranská Lomnica, Trenčianska Teplá – Trenčianske Teplice, slovenský úsek elektrickej železnice Bratislava – Viedeň a lesná železnica Ľubochňa – Močidlá. Elektrickú výzbroj trakčných vozidiel týchto železníc (resp. celé vozidlá) i pevné trakčné zariadenia dodávali uhorské firmy Ganz a Co. Danubius Budapest, Siemens Schuckert Budapest a Únió Budapest.
Prvé vozidlá boli najčastejšie konštruované ako dvojnápravové, od roku 1912 i štvornápravové, motorové vozne. Iba lesná železnica Ľubochňa – Močidlá použila dvojnápravové rušne usporiadania Bo a na slovenskom úseku železnice Bratislava – Viedeň sa používali štvornápravové rušne usporiadania Bo‘Bo‘. Ich elektrická výzbroj, napájaná trolejovým jednosmerným napätím 550-750, neskôr i 1650 V, pozostávala z jednosmerných sériových trakčných motorov, tlapovo uložených na nápravách vozňa a riadených priamo ovládaným kontrolérom, ktorý reguloval výkon trakčných motorov zmenou napájacieho napätia zaraďovaním sériovo radených odporov do ich prúdového okruhu. Motory prvých vozidiel boli zvyčajne radené trvalo v sérii, pri neskorších konštrukciách sa rozšírili možnosti ich regulácie prepínaním zo sériového na paralelné, pri štvornápravových motorových vozňoch i sérioparalelné zapojenie. Elektrický prúd bol do vozidla privádzaný prostredníctvom lýrového alebo už i pantografového zberača. Ochrana elektrickej výzbroje vozidiel pozostávala spravidla z tavných poistiek chrániacich pred preťažením a z rýchlovypínača, zabezpečujúceho ochranu predovšetkým pred bleskom. Vozidlá boli brzdené ručnou, elektrickou odporovou a s výnimkou trate Tr. Teplá – Tr. Teplice i priebežnou tlakovou brzdou.
Systém napájania prvých elektrifikovaných železníc pozostával z parnej, vodnej alebo dieslovej elektrárne, produkujúcej najčastejšie striedavý prúd s napätím 3300-5250 V, ktorý bol v meniarňach transformovaný a usmerňovaný prostredníctvom motorgenerátorov. Prevádzkové špičky a výpadky dodávky prúdu z elektrární boli pokrývané z akumulátorov, doplňovaných Piraniho agregátom. Trolejové vedenie bolo spočiatku jednoduché, neskôr i s oceľovým nosným lanom, a zvyčajne rozdelené na menšie úseky s príslušnými odpojovačmi, pričom sa k nim privádzal prúd zvláštnym napájacím vedením, neseným stožiarmi trakčného vedenia.
© ŽSR - Železničné telekomunikácie na základe publikácie: Dejiny železníc na území Slovenska.
Vedúci autorského kolektívu Ing. Jiří Kubáček CSc.