Medzi najvýznamnejšie novinky v stavbe rušňov medzi rokmi 1873-1918 patrí predovšetkým zariadenie tlakovej priebežnej brzdy sústavy Westinghouse, inštalovanej v polovici 80. rokov na rušne pre osobnú dopravu (rozhodnutie o voľbe tejto sústavy nasledovali až po podrobných skúškach so sacou brzdou Hardy, vykonaných na MÁV i KBŽ začiatkom 80. rokov). Spolu so zdokonalením mastenia i vyváženia pohonu parných rušňov to umožnilo významne zvýšiť rýchlosť rýchlikov zo 75 km/h v prvej polovici 70. rokov až na 100 km/h. Nahradenie rastlinných mastív, používaných na začiatku obdobia, minerálnymi olejmi a rozšírenie využitia plávkovej ocele (umožnené nedávnymi pokrokmi v hutnej technológii) otvorilo v 80. rokoch 19. storočia cestu k využitiu prehriatej pary, významne zvyšujúcu ekonómiu rušňovej prevádzky. K tomuto kroku však došlo až po určitom váhaní, spôsobenom experimentovaním s delenou expanziou (90. roky 19. storočia) a po získaní dostatočných skúseností s piestovými posúvačmi (prvé desaťročie 20. storočia). od 90. rokov 19. storočia rast rýchlosti vyžiadal inštalovať na rušne pre osobnú dopravu a pre trate s väčšími spádmi rýchlomery. Najrozšírenejšími typmi boli sústavy Hausshälter a Petri. Zdokonaľovala sa aj konštrukcia jednotlivých častí rušňov. Za zmienku stoja najmä na začiatku 90. rokov 19. storočia zavedené klenby v kúreniskách a predĺžené „americké“ dýmnice na rušňových kotloch, pneumatické piesočníky, uplatňované až od roku 1895 a poisťovacie ventily Pop Coale, nahradzujúce po roku 1905 starší typ s pružinovou váhou. Niekedy v tomto období sa začali v mastiacom systéme rušňov používať miesto tradičných kondenzačných lubrikátorov mastiace lisy. Po nahradení medi ako materiálu pre stavbu dýmničných rúrkovníc oceľou v 90. rokoch 19. storočia sa v súvislosti s akútnym nedostatkom tohto kovu počas 1. svetovej vojny hľadali ďalšie možnosti jeho úspory v rozsiahlom uplatňovaní vodotrubných skriňových kotlov sústavy Brotan. Kotlový tlak vzrástol na 1,6 Mpa (16 atp), obvyklé nápravové zaťaženie neprekračovalo 14 t, na špičkových rušňoch pre veľmi kvalitné trate až 16 t, na strojoch pre lokálky 9-11 t. Konštrukcia parných rušňov dosiahla v tomto období svoj vrchol; neskoršie zvyšovanie výkonov parných rušňov bolo dosahované predovšetkým vzrastom ich hmotnosti a rozmerov.
Od roku 1873 dodávali rušne uhorským železniciam Strojárne uhorských štátnych železníc v Budapešti a od roku 1895 i strojáreň J. Weitzera v Arade. V zahraničí sa rušne naďalej objednávali iba v prípade väčších zákazok, ktoré domáce závody nemohli z kapacitných dôvodov dostatočne rýchlo zrealizovať. Rušne pre priemysel stavala strojáreň v Resici a podnik Karola Kachelmanna vo Vyhniach pri Banskej Štiavnici (ten vyrobil a štátnym železiarňam v Hronci dodal svoju prvú parnú lokomotívu už v roku 1879).
© ŽSR - Železničné telekomunikácie na základe publikácie: Dejiny železníc na území Slovenska.
Vedúci autorského kolektívu Ing. Jiří Kubáček CSc.