Všetky súkromné železnice, ktoré v roku 1918 prevádzkovali uhorské štátne železnice, boli prevzaté do prevádzky ČSD na účet vlastníkov prakticky ihneď po prevrate. Od 1.2.1921 boli do spomenutého režimu prevádzky prevzaté i všetky miestne železnice prevádzkované dovtedy Košicko-bohumínskou železnicou. V procese nostrifikácie preniesli prakticky všetky miestne železnice svoje sídlo z Budapešti do Bratislavy (okrem tratí Šaľa – Neded, Piešťany – Vrbové, Zbehy – Radišina a Trebišov – Vranov, ktorých riaditeľstvo zostalo v Budapešti počas celého medzivojnového obdobia), kde zriadili spoločné kancelárie na Kempelenovej ul. č. 10 a na Michalskej ul. č. 9. Mimo Bratislavy mali svoje sídlo železnice Kežmarok – Spišská Belá (v Spišskej Belej), Krížová Ves – Podolínec (v Kežmarku), Spišská Nová Ves – Levoča (v Levoči), Poprad – Kežmarok (v Kežmarku), Spišské Vlachy – Spišské Podhradie (v Spišskom Podhradí) a Šamorín – Kvetoslavov (v Šamoríne). Okrem úzkeho okruhu miestnych železníc, ktoré boli dotknuté rozsiahlymi rekonštrukciami v súvislosti s realizáciou cieľov štátnej dopravnej politiky neboli na slovenských lokálkach v medzivojnovom období vykonané žiadne rozsiahlejšie modernizácie s výnimkou nahradenia parnej trakcie motorovou na začiatku 30. rokov. V sledovanom období zanikla iba jediná slovenská miestna železnica: zubačka Štrba – Štrbské Pleso (prevádzka bola zastavená 14.8.1932).
© ŽSR - Železničné telekomunikácie na základe publikácie: Dejiny železníc na území Slovenska.
Vedúci autorského kolektívu Ing. Jiří Kubáček CSc.