V konštrukcii jednotlivých celkov parných rušňov nedošlo v období 1918-1939 v porovnaní s predošlým obdobím k žiadnym zásadnejším zmenám; vyvíjalo sa predovšetkým príslušenstvo rušňov. Za zmienku stojí najmä zavedenie napájačov na výfukovú paru typu Metcalfe, zvyšujúcich predhriatie napájacej vody (1924), elektrického osvetlenia s turbogenerátorom (1926), usmerňovacích plechov, zabezpečujúcich náležitý výhľad pri jazde so zavretým regulátorom (1932) a napokon i prvé pokusy s pneumatickými rozvodovými servomotormi, oceľovými pecami a s nimi súvisiacimi pneumaticky ovládanými pecnými dvierkami, obmedzujúcimi škodlivý prístup studeného vzduchu počas nakladania (1938). Úsilie zjednodušiť obsluhu rušňov viedlo k náhrade ručne obsluhovaných vyrovnávačov automatickými sústavy Winterthur a neskôr Melin; najjednoduchším riešením problému vyrovnávania tlakov v parnom stroji počas jazdy so zatvoreným regulátorom sa však napokon ukázalo využitie samovyrovnávacích posúvačov sústavy Trofimov. Kotlové tlaky ani osové zaťaženia v sledovanom období prakticky nevzrástli.
Hlavnými dodávateľmi parných rušňov pre ČSD v tomto období boli predovšetkým lokomotívka Škoda Plzeň a První Českomoravská továrna na stroje v Prahe, ktorá v roku 1924 fúzovala so závodom Ing. Emil Kolben Praha-Vysočany a v roku 1928 i s podnikom Breitfeld-Daněk v Slaném, ktorý tiež vyrábal rušne – spoločne vytvorili závod Českomoravská-Kolben-Daněk so značkou ČKD. Výrobu niektorých výrobných sérií lokomotív radu 423.0 zabezpečovali tiež Adamovské strojírny v Adamove.
© ŽSR - Železničné telekomunikácie na základe publikácie: Dejiny železníc na území Slovenska.
Vedúci autorského kolektívu Ing. Jiří Kubáček CSc.