Slovenské železnice zdedili po ČSD trate a zariadenia na dobrej technickej úrovni. Vozňový park sa rozdelil po dlhých vyjednávaniach protokolom z 29.9.1939. Na Slovensku ostalo 615 parných rušňov, 98 motorových vozňov, 1 lokotraktor, 375 služobných, 84 poštových, 1240 osobných a 13 817 nýkladných vozňov, z toho 5102 zakrytých a 8715 otvorených. K 1.1.1941 prevádzkovali SŽ 2475 km normálnerozchodných železníc (z toho 444,7 dvojkoľajných) a 61 km úzkorozchodných tratí, spolu 2536 km železničných tratí.
Dňom 1.6.1942 sa SŽ stali členom Spolku stredoeurópskych železničných správ (Verein Mittrleuropäischer Eisenbahnverwaltungen) so sídlom v Berlíne, ktorý združoval štáty kontrolované Nemeckom (obdoba UIC).
Už v roku 1939 sa objavili niektoré problémy so zásobovaním SŽ, ktoré boli spôsobené ťažkosťami pri dovoze súčiastok a materiálu z Protektorátu i nerovnomerným rozdelením zásobární bývalých ČSD (na Slovensku ostali zo 17 zásobární iba 3). Vojna tieto problémy ďalej prehlbovala.
Diverzné akcie partizánov na železnici začali až tesne pred vypuknutím Povstania. V noci z 23. na 24.8.1944 partizáni 1. čs. paradesantnej brigády M. R. Štefánika zatarasili tunely pri Strečne a Kraľovanoch. Dňa 24.8. bol zatarasený aj tunel Hrenca pri Kremnici. Diverzné akcie pokračovali so značnou intenzitou počas celého SNP i po jeho potlačení.
Ústup nemeckej armády priniesol systematické ničenie železničných zariadení a stavieb, rabovanie železničného materiálu a odvlečenie rušňov i vozňov. Miera poškodenia technickej základne železníc na Slovensku bola najvyššia zo všetkých štátov strednej Európy.
© ŽSR - Železničné telekomunikácie na základe publikácie: Dejiny železníc na území Slovenska.
Vedúci autorského kolektívu Ing. Jiří Kubáček CSc.