Parný rušeň dosiahol v tomto období vrchol svojich možností a nevládal už ďalej konkurovať neustále sa zdokonaľujúcim vozidlám nových trakcií. Zdokonalenia posledného obdobia vývoja parnej trakcie sa orientovali predovšetkým na obmedzovanie fyzickej námahy pri obsluhe rušňov a zjednodušovanie ich údržby (mechanické prikladače, hromadné využitie servomotorov ovládania rozvodu, pneumatické odkalovače, valivé osové a neskôr i ojničné a tyčové ložiská), spaľovanie menejhodnotných palív (rošty typu Houlson; kvalitné uhlie bolo čoraz viac využívané v chemickom priemysle) i zvyšovanie tepelnej účinnosti rušňového kotla (spaľovacie komory, termosifóny). Predĺženie rozmerného kúreniska spaľovacou komorou si vyžiadalo využiť vo významnej miere kĺbové rozpierky.
© ŽSR - Železničné telekomunikácie na základe publikácie: Dejiny železníc na území Slovenska.
Vedúci autorského kolektívu Ing. Jiří Kubáček CSc.