Rozvoj štátnej verejnej elektrifikačnej siete umožnil po 2. svetovej vojne využiť ju pre rozsiahlu povojnovú elektrifikáciu železníc. Sústava napájania železníc jednosmernou elektrifikačnou sústavou preto pozostávala z rozvodne 22 kV, usmerňovacieho zariadenia (zloženého z usmerňovacieho transformátora a vlastného usmerňovača) a jednosmerného rozvádzača s rýchlovypínačom. Všetky tieto zariadenia boli obsiahnuté v objekte nazývanom meniareň; jednotlivé meniarne boli pozdĺž napájanej trate rozmiestnené s odstupom 18-24 km (podľa zaťaženia a sklonu trate). Pôvodnými usmerňovačmi boli ortuťové usmerňovače – tzv. excitrony – s kovovou nádobou typu UI 152 (ČKD Praha, závod Elektrotechnika) v mostíkovom 12 pulznom spojení. Vzhľadom na vysokú poruchovosť sa neskôr menilo ich zapojenie a vyskúšali sa i ignitrónové usmerňovače, pracujúce v priamom 6 fázovom spojení. Zásadnú zmenu v spoľahlivosti prevádzky však priniesli až polovodičové kremíkové usmerňovače. Naplno sa práce na kremikalizácii rozbehli r. 1970. Časový harmonogram výmeny usmerňovačov na všetkých meniarňach, stanovený na 10 rokov, bol úspešne a v predstihu splnený. Výmena usmerňovačov bola r. 1978 ukončená v meniarni Žilina. Obdobnými zmenami ako usmerňovače postupne prešli i ďalšie základné prvky meniarní: transformátory, rozvod jednosmerného prúdu, vlastná spotreba meniarne, ako aj zariadenia na ovládanie a riadenie. Dôležitým doplnkom napájacieho systému sa pri jednosmernej trakčnej prúdovej sústave stali pojazdné meniarne, obvykle s inštalovaným výkonom 5 MW.
Za účelom možnosti pozdĺžneho a priečneho spínania trakčného vedenia v úseku medzi meniarňami boli vybudované spínacie stanice, vo väčšine prípadov so štyrmi rýchlovypínačmi. Napájacie stanice striedavej železničnej eletrifikačnej sústavy boli pripojované na všeužitočnú elektrifikačnú sústavu 110 kV. Ich jadrom sa stali dva trakčné transformátory 110/25 kV (Škoda Plzeň) a ozvodná 25 kV s napájačovými vývodmi na trať. Začiatočné problémy transformátorov sa podarilo odstrániť ich rekonštrukciami prakticky bez rušivých vplyvov na pravidelnosť železničnej dopravy.
Prvou sústavou trakčného vedenia použitou na jednosmerných tratiach bola zostava 10(zvislé reťazovkové celokompenzované vedenie s jedným trolejovým drôtom prierezu 150 mm2 Cu a jedným nosným lanom prierezu 120 mm2 Cu zavesené na šikmej konzole pod napätím). Problémy s izolátormi BOB v šikmej polohe si vyžiadali rekonštruovať túto zostavu na typ 20 (odlišovala sa od pôvodnej zostavy iba šikmou konzolou bez napätia). Neskôr vznikli ešte zostavy 30 a 40, zjednodušujúce staršie konštrukcie a nahradzujúce medené nosné a prídavné laná oceľohliníkovými. Staršie problémové izolátory typu BOB boli nahradzované novšími typmi VZB, Dip 3 a Dip 25. Podobný vývoj charakterizoval tiež vývoj sústavy trakčného vedenia pre striedavé trate. Prvá zostava S 10 sa podobala na najstaršiu jednosmernú zostavu, od ktorej sa líšila iba menšími prierezmi lán (nižšie prúdové zaťaženia). Objavili sa ešte zdokonalené a zjednodušené zostavy C a Cb (posledná riešila predovšetkým problémy s rušením rozhlasového a televízneho signálu VKV), avšak napokon vývoj trakčného vedenia oboch napájacích sústav splynul do spoločných zostáv U, J a S. Na trati sa trolejové vedenie upevňovalo na plochých, mrežových, rúrových a betónových stĺpoch. V niektorých staniciach sa skôr používané prevesy nahradili bránami.
Prevádzka pevných trakčných zariadení na pomerne rozsiahlej sieti si už od jej začiatku vyžadovala uplatniť ústrednú koordináciu meniarní a spínacích staníc. Prvé elektrodispečerské pracoviská boli vybavované jednoduchou schémou riadených zariadení a telefónom. Neskôr sa uplatnilo riadiace centrum, umožňujúce diaľkové ovládanie, meranie a signalizáciu činnosti meniarní reléovým zariadením typu DSO. Nástup výpočtovej techniky umožnil využiť pre tento účel riadiace programovateľné systémy.
© ŽSR - Železničné telekomunikácie na základe publikácie: Dejiny železníc na území Slovenska.
Vedúci autorského kolektívu Ing. Jiří Kubáček CSc.