Výstavba výpravných budov v prvých rokoch povojnového obdobia nadviazala na predvojnovú architektonickú koncepciu. Najvýznamnejšími reprezentantmi tohto smeru sú výpravné budovy v Komárne, Kraľovanoch, Banskej Bystrici, Zvolene alebo Žiline. Osobitnou stavbou bola v tomto období navrhnutá výpravná budova stanice Svit.
Začiatkom 60. rokov sa objavili pri navrhovaní výpravných budov nové prvky v materiáloch i v architektonickom stvárnení. Vo väčšej miere sa presadzovalo najmä sklo a oceľ. Klúčovým prvkom ostala hala, situovaná svojou pozdĺžnou osou kolmo alebo pozdĺžne vzhľadom na koľajisko. Kolmé uloženie umožnilo zdôrazniť architektonický zámer predsunutím haly do predstaničného priestoru (napr. Bratislava-Nové Mesto, Bratislava-predmestie), pozdĺžne umiestnené haly (Nové Zámky, neskôr Košice a Trnava sa niekedy dopĺňali výraznou vertikálou (Košice, Trnava). Pomerne často sa vyskytovala situácia, keď úroveň predstaničného priestoru ležala pod úrovňou koľajiska (vo všetkých doteraz uvedených prípadoch). To umožnilo vytvoriť nekomplikovaný prístup do vstupnej haly, pričom koľajisko bolo dosiahnuteľné podchodmi a jediným schodiskom.
V tomto období sa vo významnejšej miere začalo tiež experimentovať. Hoci výsledkom sa často stali architektonicky zaujímavé realizácie (Čadca, Poprad, do istej miery i Štrbské Pleso), ich funkčné vlastnosti nebývali optimálne. Komplikácie najčastejšie spočívali v problematickom temperovaní vysokých hál, ktorých okná sa museli umývať veľmi komplikovaným a nákladným spôsobom (Čadca), v nedostatočnom odvádzaní zrážkovej vody (Štrbské Pleso) a v sťaženom pohybe cestujúcich i preprave batožín (Štrbské Pleso a predovšetkým Poprad, kde situáciu navyše komplikuje i mimoúrovňové zaústenie trate úzkorozchodnej železnice). Niekedy sa presadil tiež škodlivý voluntarizmus, prejavujúci sa predimenzovaním spoločných priestorov, neprimeraných skutočnej frekvencii cestujúcich (Krásno nad Kysucou).
Zaujímavé riešenie bolo prijaté pri výstavbe výpravnej budovy v Bardejove. Investori tu združili prostriedky k výstavbe spoločnej výpravnej budovy pre cestujúcich železničnou a autobusovou dopravou, čo umožnilo účelne vyhotoviť niektoré priestory ako spoločné (čakáreň, reštaurácia, sociálne zariadenia atď.). Objekt má v pôdoryse tvar písmena L. Služobné priestory a byty zamestnancov ČSD sú umiestnené v časti rovnobežnej s koľajiskom, spoločné priestory pre cestujúcich sú v strednej časti objektu. Jeho základom je oceľová konštrukcia s výplňou z klasického muriva, pokrytého na fasáde keramickým obkladom.
Ustálené názory na navrhovanie výpravných budov boli formulované v úsekových normách Stanovenie plôch výpravných budov (ÚNP 73 4955) a Smernice pre navrhovanie železničných staníc – prvky (ÚNP 73 6310). Uvedené normy platili od roku 1964. Roku 1978 bola ÚNP 73 6310 novelizovaná a nahradená odborovou normou Navrhovanie verejnej časti výpravných budov ČSD. Pripravovanú revíziu tejto normy ktorá mala byť publikovaná pod názvom Výpravné budovy a budovy zastávok ČSD, sa už, vzhľadom na zmeny v systéme tvorby a používania noriem, nepodarilo uskutočniť.
© ŽSR - Železničné telekomunikácie na základe publikácie: Dejiny železníc na území Slovenska.
Vedúci autorského kolektívu Ing. Jiří Kubáček CSc.