Štátne solivary s centrom v Akna-Szlatina a Máramarossziget (Sighetul Marmatiei), rozľahlé lesy i železiarne v Kabola-Poljana (v oblasti dnešnej rumunskej zastávky Sarasau) motivovali úvahy o napojení tejto hospodársky zaujímavej oblasti na vytvárajúcu sa železničnú sieť monarchie ešte pred rakúsko-uhorským vyrovnaním. Vláda dala už koncom 50. rokov vypracovať projekt trate zo Sighetul Marmatiei do Vásárosnaményu, na ktorú sa mala Tiská železnica napojiť traťou Vásárosnamény – Nyíregyháza. Táto spoločnosť v roku 1859 aj získala súhlas na výstavbu, ale v tom čase sa už zaujímala o stavbu tratí smerom do Sedmohradska a preto sa zámeru zriekla. Mestá Debrecen a Szatmár (Satu Mare) ale považovali pripojenie župy na trate Tiskej železnice za tak dôležité, že sa myšlienky ujali a v roku 1864 spolu s grófom Antonom Forgáchom a Ludwigom Kováchom požiadali o vydanie predbežného súhlasu na výstavbu trate Debrecen – Satu Mare – Sighetul Marmatiei. Získali ho už v septembri toho istého roku. Povolenie k prípravným prácam na ďalšej železnici v tejto oblasti (z Tokaja cez Namény do Sighetul Marmatiei) obdržal v decembri toho istého roku bukovinský statkár Michael Popowitz, ktorý už od augusta 1863 vlastnil povolenie k prípravným prácam na nadväzujúcej železnici zo Sighetul Marmatiei k hraniciam Bukoviny a Moldavska. I napriek veľkej podpore projektu konzorcia grófa Antona Forgácha všetkými zainteresovanými mestami i korporáciami (v roku 1865 sa dokonca uskutočnila audiencia zástupcov týchto subjektov, vedená samostatným Forgáchom, u cisára) a tiež súhlasnému stanovisku ministerstva obchodu, ktoré vypracovalo už i návrh zákona o koncesii, nebol však zatiaľ tento zákon schválený. Príčinou bolo nesúhlasné stanovisko ministerstva financií, zapríčinené rozpormi v riešení otázky výšky štátnej garancie výnosov plánovanej železnice. Vyčkávalo sa tiež na výsledky paralelne prebiehajúcej snahy vytvoriť veľké anglické konzorcium, ktoré zamýšľalo postaviť rozsiahlu železničnú sieť medzi Nyiregyházou, Szigetom a moldavskou hranicou pri Folticeni s pokračovaním cez Jassy do Odesy a snáď i konečný osud prípravy projektov grófov Jahanna Waldsteina a Schönborn-Buchheima na vytvorenie železničnej siete s centrom v Mukačeve a s koncovými bodmi v Košiciach, Nyiregyháze, Nagy Szöllös (Vinogradiv, Ukrajina) a Stryji.
© ŽSR - Železničné telekomunikácie základe publikácie: Dejiny železníc na území Slovenska.
Vedúci autorského kolektívu Ing. Jiří Kubáček CSc.